17.3.2018, krásne zorganizované benefičné bežecké preteky na 6 hodín neďaleko hraníc v Rakúsku (Lassee). Nebudem tajit, že som minimálne posledný mesiac a pol podriadil treningový systém práve takémuto typu behu. Keďže bol môj prvý, nevedel som čo od toho očakávať, no v priebehu tréningov som si odhadol priebeh tempa niekde medzi 4:40 az 5:00 min/km. V sobotu bola dosť zima, čo by ani nevadilo, skôr ten vietor bol nepríjemný. Oproti fúkal zrovna na otvorenom priestranstve, tak ale to fúkal všetkým rovnako, čiže na toto sa nedá vyhovárať :) Najprv som mal trochu zlé svedomie, že som nahovoril mamu, aby mi tam šla asistovat s nalievaním a podávaním vlastného pitia, v tej kose mi jej bolo aj ľúto, tak som ju stále posielal sa zohriať. No keď som videl tú uličku porozkladaných stolíkov a stoličiek a tie uzimené manželky a kámošov pozabaľovaných v dekách, spacákoch, ako vytrvalo ponúkajú každé kolo svojim „zverencom“ nápoje a gély, tak mi ich bolo ešte viac ľúto :) To je podla mna ešte väčší výkon (psychicky) ako ten bežecký.
Pred štartom
Trochu som sa preľakol, ked som sa hneď po výstrele ocitol na piatom mieste, či nejdem príliš rýchlo, ale hodinky ukazovali vždy okolo 4:30, s čím som bol spokojný. Tepomer som nemal, ale strážil som si 3 polkroky na nádych a 3 na výdych, čo je u mňa cca 140–145 tepov a teda dlhodobo udržatelná hranica. Vedel som, že časom budem spomaľovať, tak som to ešte moc neriešil. V priebehu niekoľkých kôl sme sa už začali motať s pomalšími bežcami, takže som už totálne prestal mať prehľad ako na tom som. No tentokrát som v prvom rade pretekal sám sosebou, takže nejaké poradie nebolo dôležité. Okrem toho som vedel, že sa tam postretávali makači z celej krajiny (je to súčasť nejakého ich ultra pohára) a vedel som, že chlieb sa aj tak láme až v poslednej hodine.
Štart
Samozrejme, že cca po desiatich km uz som cítil potrebu si odskocit na malú, no takúto „odmenu“ som si sľúbil až tesne pred ukončením troch hodín, keď mali vypustit ďalšiu masu trojhodinovkárov. Kolečko malo 1,9 km, takže to bolo ideálne pre občerstvovanie, pil som každé druhé kolo. Po dvoch hodinách som už zaradil aj gely s MCT tukom, cca každých 30 minút som si trocha cucol. Po 3 hodinách som si dovolil odskočiť na chemické WC na malú potrebu, no aj tak som ten kilák udržal na 4:40 min/km. Na maratóne som bol v čase 3:12, čo ma celkom tešilo (túžil som byť do 3:15), no začínalo už fakt hnusne fúkať a do toho také nepríjemné polystyrénové sneženie. Mamu som každé kolo vyháňal pod stan alebo do auta, no ona vytrvalo odmietala, prechádzala sa okolo trate a podávala pitie. Zo dvarazy som sa zastavil aj na občerstvovacej stanici, aby som si dal dúšok redbullu a raz aj polievku zmixovanú s minerálkou (lebo bola horúca). V tempách na km sa mi začalo pekne odzrkadlovať, ktorý km idem po vetre a ktorý proti vetru. Priemer som ale stále držal pod 5 minút, čomu som bol veľmi rád.
Priebeh pretekov
Horšie to bolo s hlavou. Okolie som mal už dokonale obzreté a aj spolubežcov som poznal naspamäť a napriek tomu, že po celej trati sa rozliehala nejaká ich jódlovacia hudba, začalo ma to šialene nudit. Prvýkrát v živote som si pri pretekoch vypýtal MP3 prehrávač a poslednú hodinu a pol odkrúžil so slúchatkami v ušiach. Napriek tomu som však počul, ako na mňa mama zakričala, že som tretí. I keď som tieto veci predtým vôbec neriešil, takáto informácia je ako elektricky šok, zrazu som mal toľko energie ako na štarte. Ale vyzeralo to, že aj ten za mnou, nakoľko stále sa držal nejaky kilometer za mnou. Vyžrať som si to teda musel az do poslednej minúty, nedalo sa vypustiť a koniec pretekov len tak doklusať. Po zazneni sirény, ktorá oznamovala 6 hodín sme sa všetci zastavili, ja bohužiaľ práve v tom najvzdialenejšom mieste. Preukrutných 20 minút trvalo, než ku mne prišli zememerači s kolieskom a domerali mi nejakých 500 metrov, potom som sa už dosúkal ku startu. Takú zimu som neklepal už poriadne dlho, nie a nie sa zohriať. Nedokázal som si ani šnúrky na topánkach rozviazať, nie že by som mal skrehnute prsty, ale tak ma triaslo, že som nedokázal trafiť rukami na šnúrky :) Teplý čaj a klobása ma ale dali do poriadku. Nakoniec 74,6 km (GPS nameralo presne 76 km – ešte som kvôli tomu aj šprintoval, debil), 3. miesto, 1. v kategorii (o tom som ani nesníval, dokonca napriek tomu, že to bolo benefičné, som vyfasoval aj šampanské):)
Nebolo to zlé, zo všetkeho toho nie som najradšej ani tomu umiestneniu, ako viac tomu, že som si dokázal držať stanovené tempo až do konca a že som si ho perfektne odhadol už z tréningu. Čo značí, že tréning, hoc si ho skladám sám amatérsky, je správny. Kolo bolo poskladané čudne, keď sa 7 x zatáčalo doprava a iba 3 x doľava. Možno aj vďaka tomu mám na ľavom palci dosť hnusný otlak, ale nie sme slečinky, že? No asi to nie je moja šálka kávy a už sa teším na kopcovitú sezónu.
